Jana Dubovcová bojovala za ponížených a utláčaných

Po páde Radičovej vlády ešte 5 mesiacov fungoval parlament, v ktorom mali väčšinu stredopravé sily, ale všetkým bolo jasné, že po predčasných voľbách príde doba SMERu. Zároveň sa uvoľňovali tri kľúčové funkcie na kontrolu moci – verejný ochranca práv, predseda NKÚ a predseda Úradu pre verejné obstarávanie. Presviedčal som vtedy kolegov, aby prekonali vzájomnú neznášanlivosť a zvolili do nich osobnosti, ktoré budú schopné ustrážiť prichádzajúcu moc. Bohužiaľ, nepodarilo sa – okrem verejného ochrancu práv už ten parlament nikoho nezvolil. Predsedov NKÚ aj ÚVO si následne vybral Robert Fico tak, aby príliš nehryzkali. Na piatich rokoch pôsobenia Jany Dubovcovej vidíme, aká je to škoda. Ak by na NKÚ a ÚVO sedeli rovnako nebojácne a zároveň odborne podkutí predsedovia, mohol aj príbeh uplynulých rokov vyzerať inak.

Verejného ochrancu práv nemôže mať rada žiadna vláda. Je totiž určený na to, aby bol tŕňom v päte. V dokonale fungujúcom štáte ho netreba – kompetentní úradníci, poctiví politici a dôslední sudcovia spolu majú zabezpečiť, že nikto nezostane protizákonne ušliapaný. V reálnom štáte to tak však nikdy nie je a nebude. Kým sú ľudia ľuďmi, tak mnohí jednotlivci aj skupiny bez peňazí, konexií či silného hlasu budú prevalcovaní bezohľadnými protivníkmi, alebo celým ľahostajným systémom. Verejný ochranca práv je taká malá brzda, ktorá sa zatiahne, keď všetko ostatné zlyháva.

Byť úspešným ochrancom preto vyžaduje kombináciu troch talentov. Musí mať odbornosť, manažérske schopnosti, ale najmä ochotu viesť neustále spor s mocnými. „Apolitický“ ombudsman, o akom verejne sníva Robert Fico, je zbytočný. Jana Dubovcová priniesla do úradu všetky tieto dary a funkciu vykonávala naplno a bez akéhokoľvek alibizmu či ohliadania sa na popularitu. To je v slovenskej politike vzácne a patrí jej za to veľká vďaka.

Často ju označujú za liberálku, ktorá presadzovala svoje ideologické predstavy o svete. Chápem, prečo niektoré gestá na štýl dúhovej vlajky mohli konzervatívcom vadiť, ale jadro jej práce by malo spájať konzervatívcov s liberálmi. Bojovala totiž za ponížených a utláčaných, tých, ktorých sa iná svetská moc nezastane. Hrozbou pre Slovensko dnes nie je „prehnaný“ dôraz na ľudské práva, ale to, že fašizmus a extrémizmus sa stávajú nielen súčasťou parlamentu, ale často aj slovníku popredných predstaviteľov štátu. Ak o päť rokov budeme môcť konštatovať, že nástupkyňa Jany Dubovcovej na ochranu ľudských práv urobila rovnaký kus práce, budeme môcť byť spokojný.

Uverejnené v články Označené s: , ,