Poslanec SMER-u Mamojka predložil a pretlačil do druhého čítania v parlamente novelu vysokoškolského zákona, ktorá vyvolala neobvykle silnú protireakciu väčšiny rektorov verejných vysokých škôl. Návrh totiž umožňuje, aby profesori a docenti predĺžili svoje štandardné pôsobenie na vysokých školách zo súčasných 65 na 70 rokov veku. Napriek otvorenému protestnému listu šéfov najsilnejších vysokých škôl sa ešte drvivejšia väčšina našla v parlamente na posun do druhého čítania. Nájsť na jednej strane stola poslancov Smeru-SD, ĽS-HZDS, SDKÚ-DS, KDH, SMK a SNS sa inak podarí len zriedkavo aj to väčšinou v parlamentnej reštaurácii. Čo sa to deje?
Návrh má dva rozmery. Prvý je prakticko-politický. Slovenský systém akreditácií je dnes reálne zavesený na to, že vysoká škola musí mať na každý študijný odbor jedného profesora (magisterské študium) alebo docenta (bakalárske štúdium). Profesorov a docentov je menej ako odborov búrlivo expandujúceho vysokoškolského systému a noví nepríbudajú dostatočným tempom. Bez zmeny bude musieť ísť postupne z kola vona viacero študijných odborov, ako im do povinného dôchodku odídu garanti. Etablované vysoké školy produkujú takmer všetkých nových garantov a tak im stav nedostatku vyhovuje. Spôsobí síce problémy všetkým, ale novým verejným a súkromným školám spôsobí problémov oveľa viac. Preto rektori etablovaných inštitúcií majú vo veci jasno. Z toho istého dôvodu majú vo veci jasno aj poslanci tých strán, ktoré majú „svoje“ univerzity. HZDS má tzv. Mečiarove školy, KDH zase Katolícku univerzitu a SMK Univerzitu Jánosa Selyeho a tie až na výnimky najviac čelia prestarnutosti pedagogického zboru. Predĺženie veku pôsobenia na škole je pre nich otázkou prežitia.
Skúsme však zabudnúť na momentálne reálie a zamyslieť sa nad návrhom z vecného hľadiska – čo si môže dovoliť práve SDKÚ-DS, ktorá „svoju“ školu nemá a má teda „luxus“ uvažovať viac nad všeobecným záujmom. Vzhľadom na demografické zmeny sa všade vo svete postupne rušia obmedzenia na výkon profesií z dôvodu veku. Aj z hľadiska nediskriminácie ide o dlhodobo ťažko udržateľný postoj. Dostať do podradného postavenia špičkového vedca a pedagóga len kvôli dátumu narodenia je ponižujúce a nemorálne.
Napriek tomu by som za návrh v jeho súčasnej podobe nehlasoval. Hovorí síce A nediskriminácie, ale bez B zabezpečenia kvality. Už dnešný systém je nezdravo závislý na formálnom titule jedného človeka, ktorý mohol získať pred 20-30 rokmi a často na škole pôsobí skôr formálne. To Mamojkov návrh ešte prehĺbi. Ak podľa zákona musí každý vodič nad 65 rokov ísť každé dva roky na zdravotnú prehliadku, aby mohol šoférovať auto, nie je dôvod rovnako nekontrolovať aj starších garantov. Ak by napríklad každých 5 rokov museli preukazovať vlastnej vedeckej rade alebo Akreditačnej komisii svoje vedecké výstupy za uplynulé obdobie a profesúra by sa im tak de facto obnovovala, bolo by možné vekový limit zrušiť celkom. Bez tohto alebo iného mechanizmu ochrany kvality hrozí ďalšie prehĺbenie devastácie slovenského vysokého školstva, kde rozdiel medzi univerzitou a geriatriou nebude na prvý pohľad zrejmý. To si naozaj nemôžeme dovoliť.
Paradoxom celej veci je, že uvedený návrh by v skutočnosti mohol zostať úplne bez následkov, ak by Akreditačná komisia mala dostatočnú silu a autoritu. Garantov totiž v konečnom dôsledku uznáva ona a podľa dnešných aj budúcich zákonov a kritérií môže povedať, že garantov napríklad viac ako 10 rokov po udelení profesúry bude akceptovať len vtedy, ak preukážu pokračujúcu vedeckú či pedagogickú činnosť na medzinárodnej úrovni. Mohla by tak z rozhodnutia parlamentu urobiť irelevantnosť. Je však dôvod pochybovať, či proti 112 poslancom všetkých strán nájde tú odvahu. A preto sa skutočná bitka o garantov asi naozaj odohrá v parlamente. Je veľmi dôležité, aby politici, ktorým ide o verejný záujem, pozmenili návrh poslancu Mamojku.
Publikované v Hospodárskych novinách.
späť na zoznam príspevkov
KOMUNIKUJME